Pôvodne sa tento hrad menoval Soľnohrad. Pod týmto názvom kedysi dávno existovali dva hrady , a to vo vzdialenosti šiestich kilometrov od seba. Prvý hrad stál na vŕšku južne od Solivaru a dnes už po ňom nie sú žiadne viditeľné stopy. Druhý je na vrchu Zámek (661 m. n. m.) v Slánskych vrchoch nad obcou Ruská Nová Ves, z ktorého je dnes iba skromná zrúcanina.                    Z dejín Prešova sa dozvedáme: „Rozsiahle a hospodársky významné územie v okolí Solivaru tzv. Solivarské kráľovské panstvo dostal od uhorského kráľa Ladislava IV. r. 1288 za vojenské zásluhy proti českému kráľovi Otakarovi a proti Tatárom Juraj, syn Šimona. Dostal Sopotok (Soľnú Baňu) so soľným prameňom a lesy až po Topľu. Súčasne Juraj dostal povolenie postaviť si na darovanom území hrad , a to namiesto dreveného Soľného hradu, čo stál na Várhedi. Soľný hrad bol zničený asi pri druhom vpáde Tatárov r.1285. Juraj si mal hrad postaviť na obranu svoju a svojich.“ Juraj drevený Soľný hrad už neobnovil. V R. 1289 – 1298 dal hrad postaviť ako kamenný na vrchu Zamek (661 m.n.m.) na neprístupnom mieste nad dnešnou obcou Ruská Nová Ves.

Soľnohrad / Zbojnícky hrad - rekonštruovaná kresba

Z pôvodných stavieb sa zachovali iba nepatrné zvyšky v juhozápadnej časti hradu. Zvyšky kamenného hradu sú na neveľkej ostrožine s rozmermi 45x35 m, ktorá má na severnej, južnej i západnej strane strmé zrázy. Jej výrazné klesanie východným smerom vytváralo dve prirodzené a pri stavbe hradu upravované terasy. Na tejto jedinej schodnej strane, po ktorej viedla i prístupová cesta bol hrad chránený 13 m širokou priekopu, ktorá je dodnes hlboká 2,5-3 m. Priekopu uzatvárala na severnej strane skalná stena, na juhu ústila do svahu. Tadiaľ cez ňu viedla prístupová cesta, ktorá bola ešte uprostred priekopy chránená malým predpolím s rozmermi 8x4 m. Z vonkajšej východnej strany ju chránilo valové opevnenie.

     V najvyššej juhozápadnej časti v „hornom hrade“ s rozmermi 45x13 m sa tesne pri okraji plošiny nachádzala štvorcová veža s rozmermi 8x8 m, z ktorej sa zachovala iba polovica. Jej interiérová kruhová časť s priemerom 4 m mala trámové drevené stropy. Horný hrad chránilo na okrajoch skalnej plošiny kamenné obvodové opevnenie, z ktorého sa zachoval 130 cm hrubý fragment na južnej strane. V strede vrcholovej plošiny neďaleko veže bola väčšia palácová stavba s rekonštruovateľnými rozmrermi 17 x 8-9 m, ktorej suterén bol vysekaný do skaly. Severná obvodová strana paláca bola súčasťou obvodového opevnenia. Značný výškový rozdiel (13 m) a úzky nástupný priestor zrejme dovoľovali iba peší výstup do horného hradu. Na nižšie položenom „dolnom nádvorí“, ktoré je dlhé iba 10 m, sa na severnej strane zachovala časť murovaného obvodového opevnenia, s hrúbkou muriva 120 cm, časť kruhovej veže s priemerom 5 m. Tento obvodový múr sa zrejme tiahol po celej dĺžke nádvoria až ku vstupnej bráne.

Soľnohrad / Zbojnícky hrad - prepis kresby z polovice XIX. storočia

 

  Vari niet hradu, o ktorom by neexistovala nejaká povesť, legenda, či rozprávka. V spomínanej knihe Slovenské hrady je uvedená táto povesť: „Veľa prírodných krás je v Solivarských vrchoch. Bolo tu kedysi dobre Slovanom. Mali nadostač mlieka, medu, kaše, zlata , ale nadovšetko bolo tam veľa soli. Ľudia zďaleka chodili sem na soľ. Slovania si tu žili pokojne. Ale po pokojných časoch prišli časy zlé, ukrutné. Do požehnaného kraja vtrhli Avari, podmanili si Slovanov, ktorí dlho upeli pod ich jarmom. Ich mocné hrinky (hrady) boli dlho postrachom slovanských obyvateľov. Avari postavili v bojoch vždy do prvých radov Slovanov a oni šli za nimi. Kto sa protivil, toho prosto zabili, nuž málo bolo takých smelcov, ktorí by boli odopreli poslušnosť. Pod týmto jarmom bolo všetko smutné, umĺkli speváci a ani devy nespievali utešené piesne pri práci, ako to robievali pred príchodom Avarov.

     Kňahyňa Avarov bola veľmi ukrutná, panovačná a ctibažná. Mala svoje hrinky na Zipove a Kyšaku, ale nebola s nimi spokojná. Takéto hrady mali aj iní a ona chcela mať niečo celkom neobyčajného. Preto rozkázala svojim poddaným, aby jej vystavili hrad priezračný a veľmi ligotavý. Poddaní si darmo lámali hlavy, nevedeli, z čoho by hrad mal byť. Raz kňahyňa šla okolo baní na soľ, kde robotníci vykopávali veľké kvádre soli. Rozhodla sa, že veru dá postaviť svoj hrad z týchto soľných kvádrov. Hrad bude priesvitný, slnečné lúče prejdú cez múry a všetci ľudia budú od neho závisieť.Od tejto chvíle nikto si nesmel vziať z baní ani štipku soli. Všetkú soľ, ktorú vykopali, odvážali na neďaleký vrch, na ktorom kňahyňa zamýšľala postaviť svoj hrad. V celom okolí sa soľ pomíňala , ale ľudia darmo prichádzali k baniam. Museli sa vracať s prázdnymi rukami. Ľud trpel strašne bez soli., ale kňahyňa bola neoblomná, nikomu nedala ani kúska. No jednako sa jej hrad nemohol dokončiť. Čo robotníci cez deň vystavili, to sa v noci zrútilo, lebo soľ nedržala dovedna. Ľud preklínal kňahyňu, ako dosiaľ nikoho, ale čím väčšie bolo utrpenie ľudu, tým väčšia bola jej radosť. Keď utrpenie ľudu zdalo sa byť celkom neznesiteľné, došiel chýr na východ, že na západnej strane slovanskej ríše sa podarilo Samom zjednoteným Slovanom Avarov vo víťaznom boji premôcť. Západné kmene poslali na pomoc Slovákom slávneho bojovníka Finčíka. Len čo Finčík prišiel na východ, všetci Slováci sa hrnuli do jeho vojska. S pomocou bohov podarilo sa im dobyť hrady (hrinky) Kyšak, Hradovú, ba i Zipov. Potom sa vychytili proti kňahyni do jej nového soľného hradu, ktorý stál pod Korytou. Národ sa hrnul zo všetkých strán do Finčíkovho tábora. Žičili mu zvíťaziť nad kňahyňou, aby po takej dlhej a ukrutnej porobe boli zasa slobodní. No ona nebola len kňahyňa, ale i zlá čarodejnica. Keď sa Finčíkovo vojsko blížilo k hradu a utáborilo sa na nočný odpočinok, ona ho zakliala. Vojsko usnulo hlbokým spánkom. Jediný Finčík, ktorý ešte neležal, ušiel jej kliatbe. Ako tak blúdil bezradne po lese, cítil, že čo krok spravil, mal nohy ťažšie a ťažšie, pomaly mu meraveli, takže sa zanedlho pohyboval, akoby sa lepil k zemi. V očiach sa mu iskrilo a zdalo sa mu, ako by videl poletovať malé svätojánske mušky, ktoré sa k nemu rýchlo blížili. Čím bližšie boli svetielka, tým sa mu zdali byť väčšie. Zrazu len zazrel pred sebou krásnu horskú vílu a okolo nej pekné tanečnice. Nestačil sa ani spamätať, keď začul zvonivý hlas víly: „Tu máš mocný meč, opáš si ho,“ vravela. Finčík celkom podvedome vystrel ruku po meči. A len čo si ho opásal, cítil, že sa mu vracia predošlá sila. Víla mu potom povedala, aby vyšiel na vrch, tam nájde pod skalou malý pramienok, z neho nech vraj naberie vody a namáča ňou tvár svojich vojakov. Finčík spravil, ako víla vravela, načrel vody do šišaka a šiel do spiaceho tábora. Spiace vojsko bolo ako mŕtve. Žaby a raci chodili po nich a vojaci sa ani nepohli. Finčík stál bezradne. Nevedel, či má kriesiť vojsko, alebo Žaby a rakov odháňať. Ale keď namáčal tvár prvého vojaka, vojak akoby zázrakom striasol sa a vstal celkom svieži. I umýval ich rad-radom. Vojaci, ktorí sa prebrali, pomáhali nosiť vodu z pramienka, umývali ostatných , takže zanedlho bolo na nohách celé vojsko. Ráno sa nemali času ani najesť, lebo kňahyňa sa chystala na tuhý odpor. I dali sa hladní na pochod. Popri ceste bolo nahádzaného veľa chleba, ale keď sa niektorý vojak tohto chleba dotkol, skamenel. Finčík svojim čarovným mečom popretínal chleby. Po každom švihu chlieb sa premenil na skaly, ktoré ešte i dnes tu vidieť. Občania ich menujú bochníkmi.

     Vojsko pochodovalo bez oddychu. Kňahyňa robila neprestajne úklady, ale rusalky a víly pomohli vojakom premôcť ich. Keď sa Finčíkovo vojsko dostalo do blízkosti hradu, zjavilo sa ich očiam hrozné divadlo. Voda sa valila zo všetkých strán a Perún bil do hradu ako krúpobitie. Hrad zmizol a v ňom zahynula i posledná kňahyňa Avarov, ukrutná, nenávidená.. Na mieste, kde bol soľný hrad, zjavilo sa hlboké jazero. Na jeho dne vraj je hrad, ktorého soľ sa stále roztápa. Od tých čias vyviera spod hôr veľa slaných prameňov a aby ľud nemusel soľ dobývať ťažko zo zeme, vyvára ju z vody.

     Finčíkovo vojsko sa vrátilo na onen vrch, kde Finčík načieral vodu do šišaka, ale voda sa prepadla, ostala len ohromná skala, spod ktorej bola vyvierala. Na tomto mieste Finčík postavil hrad na ochranu ľudu proti Avarom a iným nepriateľom. Ľud ochotne pomáhal Finčíkovi pri tejto práci.

      Takto postavili Soľnohrad, ktorého rumy i podnes upomínajú na hrdinského slovanského vodcu Finčíka, ktorý tu pokojne vládol ešte veľa rokov.“

      V súčasnosti je lokalita Zbojnícky hrad štátna prírodná rezervácia vyhlásená v r.1964. Rozprestiera sa na ploche 8 ha . Zaberá geobotanickú a lesnícky významnú lokalitu s lesnými teplomilnými skalnými spoločenstvami. V lesných porastoch duba s vtrúseným hrabom, bukom, jedľou a smrekom sa v podraste vyskytuje ostrica chlpatá ( Carex pilosa), mednička jednokvetá (Melica uniflora) a i. Z teplomilných druhov rastlín tu rastie kavyľ pôvabný, klokoč perovitý, oman srstnatý, kostrava dalmátska a i.